Daroval som motýľovi život. . .

Daroval som motýľovi život…
Nie, nie tým, že som ho nezabil, tie krásne stvorenia snáď nezabíja nikto, kto si váži prírodu…
Ja som mu ten život daroval doslova…

Bolo sychravé jesenné neskoré ráno v druhej polovici októbra, kedy tráva bola vlhká  od rosy a  ranné teploty na teplomeri lížu číslo 5.
Mal som v úmysle o pár minút kosiť. Posledné kosenie v roku.

V tom mi do oka padol motýľ. Nehybne ležal na tráve, pod tujou, na svojom pravom boku.V prvom momente som si bol istý, že je mŕtvy, lebo v tomto období a teplote už nelietajú. Zobral som ho do ruky, mimochodom, bola to babočka admirál, a pohol sa… Chudák, asi už umiera, pomyslel som si.
Jediná vec, ktorá ma v tom momente napadla, bolo ho zaniesť do interiéru do tepla a posadiť na ešte stále kvitnúce surfínie, ktorým som chcel o pár dní predĺžiť kvitnutie. Bol som zvedavý, či prežije.
Ako čas plynul, zároveň motýľovi dodával život. Ešte v ten istý deň sa ako tak pozviechal. Vyhraté som nemal, lebo bol stále slabý a ja som toho veľa o kŕmení motýľov veľa nevedel.
Tak som si čo-to vygooglil a začal bojovať o jeho život.

Odšťavil som jablká (každý deň čerstvá šťava), nabral šťavu do malej lyžičky, motýľa posadil na ruku k nej a čakal čo bude. Motýľ zacítil niečo, čo by mu mohlo chutiť, rozvinul svoj dlhý sosák a začal nasávať. Tak to bolo každý deň. Sily na lietanie ešte nemal. Tie sa objavili asi na piaty deň a na desiaty deň keď som ho vyhodil do vzduchu, bol schopný preletieť pár metrov.

Takto prešlo niečo vyše dva a pol týždňa, keď v jedno ráno motýlik dodýchal…tak som ho pochoval (nie so barbar, ktorý by ho vyhodil do smetiaka, predsa len bo to aký taký člen rodiny).Už stále lieta len tam hore…

Na internete som sa potom dočítal, že babočka admirál bežne v letnom období žije dva až tri týždne…takže mojej babočke som daroval skoro plnohodnotný život v teple a na kvete, s čerstvou jablkovou šťavou miesto nektáru. Vonku by asi neprežila do ďalšieho dňa. Mala jedinú smolu-neskoro sa vyliahla, príroda na ňu nečakala.

To bol moja najkurióznejšia záchrana života.
Predtým som už odchoval cez zimu dvoch ježkov, ktorí nepresahovali štvrť kila a neoprežili by zimu (kritériom prežitia je váha okolo pol kila) , no na jar  mali skoro 700 gramov. Myslím si však, že odchovať motýľa vyliahnutého vo voľnej prírode je však väčššia rarita. Síce krátko, ale vlastne počas celého jeho života.